Keď sa narodila, bola dosť bacuľatá. Ževraj... Aspoň tak to o sebe vraví ona. No mne sa zdá byť normálna. Úplne normálna. Úplne normálna. Myslím tým, keď sa pozriem na jej fotky z detstva. Ako každé iné dieťa. Beťárske očká, pod nimi dve mini - golfové jamôčky a piškótka. A to všetko zabalené v nostalgickej perinke. No proste ako vystrihnuté z hociktorého rodinného fotoalbumu. Mne tam ale predsa len dačo nesedí... Niečo mi tam nehrá... Počkaj, pozriem sa ďalej. Aha! Toto je akože ona: šibalský úsmev, mierne vlnité plavé vlasy a školská taška. Celkom podarená prváčka. Myslím, že nemala rada školu. Veď vravím - úplne normálna. A tu, pozri! S kým to je? Kukni! Ten chalan ju zjavne „žere“. Pekne, pekne... To robí ten jej úsmev a šibalské oči. Pekná slečinka. No stále sa mi to celé akosi nepozdáva. Nie je to kompletný obraz. Dačo na tej fotografii, dačo, čo sa nezachytilo na svetlocitlivej vrstve mi vraví, že táto baba má aj niečo viac ako len úsmev a sympatie u druhých. Mrkni na toto! Turistka. Tu má dvadsať. A tu ju máme v plnom pracovnom nasadení. No a máme to tu! Vedel som, že túto nájdem. Svadba. Celkom jej to sekne. I keď ten účes...„Čo sa hrabeš v mojich fotkách? Vieš čo je súkromie?“„Ale táto fotka ma ospravedlňuje. Nie som to náhodou ja?“„Hej. Si zlatý. Pár minút po narodení.“„Dovolím si povedať, že sa na teba celkom podobám.“Skutočná osobnosť. Super človek. Mám ju naozaj rád. A perfektne varí. No vianočné makové pupáky moc nemám rád. Inak zjem všetko, čo spraví. Má rada úsmev. Hlasný úsmev. Taký, čo je počuť a vyvoláva podobnú reakciu. Pamätám si ju však aj ako v roli nekompromisného pedagogického vychovávateľa. Mohol som mať asi tak 9, možno 10 rokov. Malý štupel. Vonku pršalo, pred vchodom do našej bytovky je taký malý kopček. Počas dažďa býva tam trocha blata. Doma som zistil, že sa neoplatí spúšťať po taške dolu kopčekom... A ten kvetináč s čínskou ružou. „Neblázni sa , zhodíš ten drahý kvet.“ Nieee... Kdeže. No veď vieme. Alebo keď sme sa hrali s bratom na vojnu. Pamätáte sa na tie drevené kocky, kde na každej bol kúsok z obrázku? Také pra-puzzle. To bol ešte komáč. Hra spočívala v tom, že som si vzal ¾ kociek, brata som postavil k stene so zvyšnou ¼ kociek a striedali sme sa v hádzaní. Kto sa trafil najviac krát, vyjral. Nepamätám si presne, kto vyhral. No dobre si pamätám, ako sa tvárila mamina, keď došla domov a našla ma, ako utieram so svojim svetrom bratovi prúd krvi z čela. Ej, to ale boli časy. Veru, ešte aj prituhlo.Došla puberta – kozmické zmeny v mojom tele sa prejavili aj v mojom správaní a ponechali svoje stopy. Na nás oboch. Nebolo to nič príjemné. Ťažké časy mĺkvych i trochu viac hlučných chvíľ. Nedorozumenia a zranenia. Emocionálne jazvy. Myslím, že to bola taká búrka. Riadna búrka. S krúpami.Je mi dodnes záhadou, ako sme si po tomto období našli k sebe cestu. Sem tam sa v kuloároch Šepká, že za to môže naša otvorená a neskôr i dôverná komunikácia. No môj názor je odlišný. Asi som trpím „Mulderovým syndrómom neskutočnej paranoie“. Bude to dákym čarom. Alchýmiou jej osobnosti.Jej smiech. Jej plač. Obe mi dokážu rozprúdiť tok krvi aj myšlienok. Častokrát nerozumiem jej pohľadu na problém. Nevidím v tom nič iné, len čír fikciu. Ale dačo čudné, dačo, čo z nej vychádza, mi nahlodáva môj úsudok a presviedča ma, že to tak je.Je to ona, ktorá ma naučila urobiť praženicu, rajčinovú polievku a rezne (mimochodom – robí najlepšie rezne v celom okolí). Ona ma naučila, ako sa správať ku knihám. Je to ona, čo malému nezbedníkovi vštepovala do hlavy okrem samozrejmého „ďakujem“ aj pokorné „prepáč“. To ona ma naučila, že dialóg je hlavne vecou počúvania. Že vzťahy s ľuďmi sú veľakrát postavené na empatii a odhadnutí situácie. Doteraz ma učí trpezlivosti.Som baran, hlupák a tvrdohlavý kremeň. Ale nebyť jej, tak si asi rozbijem hlavu na vlastnej sprostosti zakaždým, keď sa predkloním.Nerozumiem jej obetavosti. Až dakedy prehnanú obetavosť. Túto vlastnosť považujem za mystérium môjho života. Prečo si toľkokrát kvôli mne vstala uprostred noci? Prečo si za mňa toľkokrát umyla riad, aj keď som bol lenivý ako prasa? Prečo si so mnou behala po doktoroch, aj keď som už mal 15? Prečo sa ma zakaždým pýtaš, prečo som ti neodzvonil? Prečo si robíš ťažkú hlavu z mojej sprostosti? Prečo sa toľko obetuješ za mňa, súrodencov, rodinu? Neviem. Neriešim. Je to moja záhada, na ktorú nechcem odpoveď.Ďakujem ti, mami, že Ťa mám. Aj keď ťa veľakrát nechápem. Ale som ti za mnoho vďačný. Navždy zostaneš mojou prvou alchýmiou osobnosti.
